Päťkrát sa doma ubezpečili, že majú aj keksík. „Pršiplášť, náhradné niečo na seba a vodičku nezabudnúť. A žiadne čokoládové maškrty, povedala teta Anitka", vymenúvala malá niekoľkokrát. Hoci skôr ako inokedy, nebolo ťažké ich dostať z postele. Aj oblečení boli raz dva. Dokonca dvakrát - keďže od vzrušenia skončilo trochu raňajkového mlieka na nohaviciach.
Kývam malým na rozlúčku, teším sa, ako mi po obede porozprávajú, čo všetko videli. Mnohí už v ZOO boli, viackrát. Ale je iné vidieť ju s rodičmi a byť tam spolu s kopou rovnako malých detí, výborných kamarátov. Všetci tí drobci v spoločnej triede sa tešili. Poskakovali, smiali sa, gestikulovali. Aká neskrývaná je ich radosť. Nakazili ňou aj veľkých. Tak si vravím - ako dobre, že ich máme. Dnes na to, aby nám ukázali, ako sa zdieľaná radosť násobí. A že je dôležité nezabúdať sa tešiť.
