Večer, keď sa skončia prednášky, mám čas navštíviť priateľku. Chcela som ísť najkratšou cestou. A vyhnúť sa miestam, kde by ma spomienky rozosmutnili. Obchádzky ma však vedú práve tade. Po tomto múriku pri kasárňach som ako malá kráčala, babička sa bála aby som nespadla, vždy ma chcela držať za ruku. Ale ja už som veľká, hovorila som, rovnako, ako hovoria moji zbojníci na moje obavy dnes. Po tejto ulici sa išlo k babičkinmu domu, a po tejto zas k druhej babičke. Obľúbená krčma, schody pri kulturáku, kde sme sa po škaredej hádke znovu udobrovali s milým. Malý obchodík, kde sme kupovali nanuky a najlahodnejšiu majonézu na svete. Nechcem ísť bližšie. Nechcem vidieť, že sa to možno všetko zmenilo. Čakám na zelenú, plná hlava spomienok. Už som tu len na návšteve... Od priateľov sa vraciam nocou - ďalšie obchádzky ma vedú ulicou, kde bývala babička milého. Tento vchod, táto bránička. Je neskoro. Choď spať... Svet sa, skrátka, mení. Tak to je.
Ráno mesto hučí električkami a autami. Nebudem mať čas sa cez deň prejsť. Tak si ukradnem aspoň chvíľku. Vyhýbam sa rýchlo kráčajúcim ľuďom, míňam upravené ulice a domy. Centrum opeknelo. Galéria, salóny. Kostol svätého Jakuba. Sem som sa chodila učiť kresliť pôdorys a klenby. Na Vianoce tu vždy bývali jasličky. Nikdy som tu nenažila omšu. Ešte nie je ani osem ráno. Ale brána je otvorená. Všedný deň a takto skoro? Nakuknem do predsienky, zvnútra sa ozývajú spevy a organ. Pri oltári traja šediví zhrbení miništranti, medzi nimi sedí starší kňaz. V laviciach necelá tridsiatka ľudí. Omša. Nechcem rušiť, ostávam stáť vonku. Okolo mňa prejde pán s aktovkou, asi na ceste do práce. Ukloní sa, prežehná a vojde dnu. Dvierka ani nevrznú, nevyruší. O chvíľku podobný pán vyjde. Obrad sa ešte neskončil, ale do práce už asi treba ísť. Hľadím z predsiene cez vysoké okná, za mnou ruch rannej ulice. A zas niekto prichádza, len tak sa zastaviť. Vkĺznem dnu s ním.
„Vylovili plnú sieť rýb. A on im povedal - vezmite ich a prineste k ohňu. A to bolo tretie zjavenie Ježiša po jeho zmŕtvychvstaní." Deklamuje starší kňaz pokojným hlasom. „Oni Ježiša videli, no aj tak ho nevedeli spoznať. My sme ho nikdy nevideli. Oni ho spoznali po znamení viery, z jeho činov. Ani my ho zrakom nerozoznáme. Vidíme ho len vnútorným zrakom." Kňaz káže, drobný pod vysokými krivkami klenutia. Vzdialené hrmenie električky v tichu pripomína, že mám len chvíľku. „Dívajme sa očami viery a rozhodujme sa správne." Predo mnou chrbty ľudí so sklonenými hlavami, všade okolo jemná vôňa prastarých stavieb a krásna mohutnosť päťstoročného chrámu. Pred prácou si zvyčajne rada mlčím. Alebo spievam, čistím hlavu, vymýšľam nové vzory, plánujem niečo pekné s deťmi. Aby som k povinnostiam prišla v pokoji a dobrej nálade. Nikdy mi nenapadlo pred prácou ísť na chvíľu po chrámu. Nie som veriaca, mám rada iba monumentálnosť a silu kostolov. Privriem oči, počúvam - nie slová, teraz len hlas a priestor. Aký pokoj.
Kňaz končí a žehná. Musím ísť.
Kráča sa mi ľahšie. Svet, ktorý som tu mala kedysi, mi bude vždy chýbať. Ale našla som niečo iné. Svet sa, skrátka, mení. Tak to je...
