Starú váhu s dvoma miskami a krásnym jazýčkom uprostred som dostala od babičky bývalého priateľa. Je k nej aj sada závaží, krásnych valčekov so štuplíkom na uchytenie, najťažšie má pol kila a najľahšie pár gramov. Na veľmi presné váženie a pečenie. Dostala som od nej aj prastarú ťažkú kovovú žehličku. V hliníkovej kanvičke nosila mlieko babička iného kamaráta. Fľaštičku s brúseným uzáverom som dostala od mamky. Nechávam ju prázdnu, hoci je ako stvorená pre zázračný lektvar. A sitko na múku v tej polici mám od babičky. Nikdy som ho nepoužila, aj keď viem, že preosiata múka má niečo do seba. Pri pečení na to vždy zabudnem, nemám preosievanie zažité tak ako kedysi babička. K ležiacemu rozobratému mlynčeku mi chýba dôležitá skrutka, nikdy na ňom mlieť nebudem. Aspoň sa z neho nezmyje patina dní, keď na ňom prababička mlela orechy a mak.

Sú to veci, ktoré nepotrebujem. Ale sú krásne. Majú v sebe kopu spomienok. Podobných rároh sú plné starožitníctva a blšáky. Nikto ich dnes nepotrebuje, sú len na okrasu. A u nás ani na to nie, nemám rada pracholapače, preto bývajú zatvorené v polici. Nemajú žiadnu cenu. A pritom majú. Tie veci som zachránila. Pre cudzích nemajú využitie. Pre mňa ho nepotrebujú. Ich cena je v tom, že sú.