Keď som prišla domov, malí pozerali rozprávku. Ej, tešila som sa na nich, ale nebudem ich od nej ťahať. Škola, krúžky, úlohy, majú toho veľa a takýto čas je im teraz dosť vzácny. Aj ja mám niekedy náladu len tak sa váľať a nechať na seba niečo hučať. Tak som pozdravila, prešla ticho okolo a robila si svoje. Našťastie to Julku po štvrťhodine prestalo baviť. A tak teraz vedľa seba sypeme do dlaní malé kúsky, ukladáme na podložku a popri tom si rečníme.
„Hm, hm. Hm. To je pekný obrázok. Bude pre Alexa alebo pre Gábora."
„Juli, Alex je tiež tvoj zaľúbenec?"
„Čo si! Je Elinkin. Už si dali aj pusu."
„Aj ty si si s Gáborkom dala?"
„No jasné. Dve alebo tri už. Ale už s ním nesedím. Stále do mňa štuchal. Ale aj tak sa zaňho vydám. "
„No, to je ešte trochu času."
„A keby ma nechcel, tak sa vydám... tak sa vydám za Matúša."
„Julinka, to asi nie. Matúško je tvoj brat, nemôže byť tvoj muž."
„Prečo?"
A z dverí detskej sa ozve: „No preto, že ja by som ťa nechcel!"
Drobka sa zachichoce, zbojník pribehne k stolu. Skontroluje, čo sa deje a sadne si na koberec k legu. Taká dievčenská piplačka, to nie je nič pre chlapov. A reči pokračujú v trojici. Ako bolo v škole. Ako na basketbale. Kto sa ako hral v klube. Čo povedala pani učiteľka a čo urobila pani vychovávateľka. Komu nejde veľké písané E a kto najkrajšie číta.
Nepozeráme sa na seba, sledujeme pozorne malú plastovú plôšku. Ale sme si tak blízko, ako málokedy. Krásne je. A ja presne v tejto chvíli viem, ako by jedného dňa bolo najlepšie riešiť vážny rozhovor - o vzťahoch, prvom milovaní alebo možno aj pokusoch s cigaretami a trávou. Bez kŕčov a vážneho tónu. Takto. Spolu niečo tvoriť, v prirodzenej pohode a pokoji. A hovoriť naoko len tak, popri tom. Je dobre, a to sa dobre aj pamätá. Keď sú hlavy otvorené, ruky ani hlas sa netrasú od nervozity, uši počúvajú a hlava zapisuje.
Obrázok je hotový. Už len prežehliť. „ Fíha, mami, to je fakt pekné. Gábor bude čumieť."
Nakoniec ho ráno dostala pani učiteľka. Ale Gáborko asi aj tak čumel. Pripla ho v triede na nástenku.
