„Čo si dáte na raňajky?", pýta sa každé ráno tato. A deti už dva roky takmer bez výnimky rovnako odpovedajú: "Kolieska s mliečkom." Keď malých usádzame do auta, každý má svoju stranu, ktorá sa nemení. Vediem ich do škôlky Matúška vždy za ľavú a Julku za pravú ruku. V pekárni - cukrárni si zvyknú vyberať tie isté buchtičky a jedávame ich stále pri vysokom prednom stole.
Nikdy som nemala rada stereotyp. Nepotrebujem mať na všetko tabuľky a v mojej skrini nie sú žiadne komíniky. No deti ma privideli k tomu spomenúť si na krásny rituál z môjho detstva a pestovať pekné opakujúce sa zvyky pre nich.
Tínedžerské roky sa mi spájajú s krásnymi rodinnými popoludniami. Prišli sme všetky tri deti zo školy, na chvíľu vybehli von a okolo štvrtej sa vracali domov. Z práce prichádzala mamka a jej manžel. Spoločne sme spravili olovrant a sadli si k stolu. Nešlo veľmi o jedlo. Skôr o chvíľu, keď sme si povedali, čo bolo v škole a v práci a hlavne boli všetci spolu. Občas sa to natiahlo aj na vyše hodiny. Vtedy som cítila, že je krásne byť doma a bolo mi dobre. Až po „olovrante" sme išli každý po svojich povinnostiach. Tie posedenia boli každý deň naše jediné spoločné, ale veľmi príjemné a intenzívne rodinné chvíle. Rada na to spomínam.
Príjemné zvyky doma ochraňujeme a nemeníme. Neviem, čo z detstva si budú pamätať moji krpatí. Možno práve tie nemenné rituály po kúpaní a pri raňajkách. Sú len naše. Iní ľudia to robia inak. Aj takéto rituálily robia našu rodinu práve tou „našou".
