Hej. Doma rozhodne nehovoríme spisovnou slovenčinou. Ale to preto, že to tak chceme. Z mamkinej strany mám sebe krv nemeckú aj českú, z otcovej slovensko - maďarskú a juhoslovanskú. Manžel tiež nie je čistý Slovák. A tak sa k rôznosti pováh pridáva aj jazyková pestrosť, roky pestovaná celými generáciami.
„Senete sich!" - inak vraj moja praprababička hosťom stoličku neponúkla. Aby aj, keď nevedela poriadne slovo po česky. Bola Nemka ako repa. Napriek tomu so svojím českým manželom vychovali v harmónii šesť spoločných detí a jeho tri z prvého manželstva. Všetky vnúčatá jej hovorili „bábišek". A k slovám, ktoré som po nej zdedila, patrí aj „saskirka" - zásterka, či „rach" - hrach (v obľúbenom slovnom spojení „Rach ja nešeru!"). Odmala viem, že na niektoré veci treba dobrý „sicflajš" - skrátka ich trpezlivo vysedieť. A oveľa radšej, než že je niečo odporné, tomu hovorím „eklhaft".
Praprababičku som nikdy nestretla. Ale určite by sme si rozumeli. Dodnes doma chvíľami hovoríme rovnakou rečou, tou jej :)
