„Dobrý deň," pozdravím sa sestričkinmu chrbtu a závesu pri lôžku. Spoza neho sa ozve tiché odzdravenie. Odhrnie ho ruka v bielom plášti, hľadí na mňa prešedivený pán doktor. Držím žiadanku a predošlé výsledky a preukaz a kabelku a knihu, ktorú som nestihla medzi čakárňou a ambulanciou s ultrazvukom odložiť a pod pazuchou kabát ... a neviem, čo skôr. Lekár sa na mňa zahľadí a natiahne ruku. Pravou si prichytím všetko, čo sa dá a podávam mu preukaz poistenca. „Dobrý deň", zopakuje, ruka stále natiahnutá. Aha, tak nie preukaz. Vyhľadám žiadanku a podávam mu tú. Nie, tak zasa zle. Tak to skúsim ešte raz, výsledky. Ani tie si však odo mňa nevezme. Žeby? „Dobrý deň", zopakujem aj ja. A do jeho ruky opatrne vložím svoju. Potrasie mi ňou a usmeje sa. „Nech sa páči, odložte si to všetko a ľahnite si. Nevyzliekajte sa, urobíme to inak."
Kým ma vyšetruje, hanbím sa. Ale po neviem akom dlhom čase si u lekára nepripadám ako číslo, vecná diagnóza. Iba jedno potrasenie rukou. Pár sekúnd. A aký ohromný rozdiel. „Prepáčte, pán doktor. Že som nezareagovala dobre. Ešte nikdy sa mi nestalo, že by mi lekár podal ruku", hovorím, keď si na odchode obliekam kabát. „No... A to je škoda, však." Áno, pán doktor, asi je. Ale toto vyšetrenie si o to viac zapamätám.
