Moje nohy sú to miesto, ktoré si vybrala. Bezstarostná, pokojná, s bezhraničnou dôverou. Na mne môže pokojne odfukovať a zabudnúť na svet. Moje ruky sú to miesto, kam sa každé ráno schúlia obe deti rovno spod periny. Posadia sa na svojich vysokých posteliach, chytia sa ma a ja ich dám dolu na zem. Tak začíname každý deň. Veľkým a silným objatím.
Ich obrovská dôvera je rovnako jasná ako presvedčenie, že mama je a vždy bude. Bezpodmienečne. Mame sa nepotrebujú zapáčiť. Nemusia sa tváriť veselo, keď nechcú, šťastne, keď sú smutní, múdro, keď niečo nevedia. Môžu dupať, hnevať sa, kričať, keď im niekto ublíži. Lebo mama to pochopí. Mama vždy ľúbi. Mama je samozrejmá. Bude to tak veľa rokov. Aj keď už to nebudú tak očividne potrebovať a neskôr si to nepripustia.
Dočítam, zaklapnem knihu, odložím deku. Opatrne vstanem a keď sojku potom dvíham, preberie sa. Zamrví sa, ale tvári sa ďalej, že spí. Akoby stále bola bábätko. Celkom odovzdaná do maminých rúk. Lebo mama je veličina. Nepremenná.
