Dovarila som, dokončila, čo bolo treba. A vybehla. Včera sneh prašťal, dnes sa po odmäku šmýkal. Na koniec roka a ani na jeho začiatok som nechcela nechať tenisky oddychovať, aspoň na chvíľu. Na snehu je to navyše veľmi nová skúsenosť. A ide to, vravela som si s radosťou.
Obvykle stretávam na hrádzi iných bežcov, dnes aj včera som utekala sama. Len na jednom mieste, kúsok odtiaľ, kde sa pod ňou dobre parkuje, sa hrčili ľudia. Už z diaľky som videla decká šmýkajúce sa dolu kopčekom. A nad nimi – statné postavy s rukami zaborenými do vreciek a nahlas ich povzbudzujúce. Nie rodinky, iba deti a tatovia, uvedomila som si. Deti dolu kopcom, tam niektoré nasadali na sánky a tatovia ich vyťahovali nahor. A tak dookola. Kopa kriku a smiechu, čistá radosť. Trochu neopatrnosti a trocha bláznenia, skvelá náladička. Žiadna mama tam nebola.
A vybavila sa mi parádna dvojica, ktorú občas vídam stojac v ranných zápchach v Lužnej – veľký chlapík vedie za ruku drobca, ten nesie hrdo puzdro na husle a snaží sa drobčiť veľa tata tak, aby sa trafil do jeho tempa. Aj iná, pána s hlavou plnou dredov, ktorý vodieva do školy krehkú blonďavú princezničku. A do tretice otca, ktorého stretávam spolu s dvoma deťmi venčiť obrovského psa. Tatovia a ich krpci.
Keď sa tí moji chystali včera aj dnes von, neprehovárali ma. Vedia, že som zimomravá. Rada im tú vzácnu sánkovačku prenechám. Ochotne potom rozvešiam mokré otepľovačky po radiátoroch a budem sa tešiť zo vzrušeného rozprávania o tom, kto sa kedy vyklopil a aký je tato skvelý koník. Nad čajom sa budem tešiť z toho, ako si užívajú len ten ich svet. Tatovia a ich krpci. Je krásne, keď to vzájomne ladí funguje.
