Štádium 1 – mama oblieka dcéru
Detstvo je skvelý čas. Pre mamy roky, keď sa môžu hrať so živými bábikami. Niekedy dokonca aj pre mamy ako ja, ktoré hračkárske bábiky nikdy nebavili. Kupujeme oblečenie, na ktoré si samé netrúfneme a zapletáme vlasy, ktoré by sme rady mali... Tešíme sa z absolútnej bezprostrednosti dievčatiek a toho, že malé vôbec neriešia širšie boky alebo silnejšie nohy. A všetko im pristane. Tá príroda vie byť fakt čarovná.
Štádium 2 – dcéra oblieka mamu
„Toto si neber, mami, v tom vyzeráš smutne. Toto sa ti podľa mňa vôbec nehodí,“ hovorí dieťa navlečené v dlhej jednofarebnej sukni, cez ňu krátke bodkované šatôčky, na tom hrubý sveter, na nohách strieborné sandálky a pritom sa naťahuje za pončom. „Nie je nejaká dohabaná?“, pýta sa ma muž. Hm... je... ale keď sa jej to tak páči... V tomto veku si môže dať skoro hocičo, bude to v poriadku. A ja v tom svojom naozaj vyzerám smutne...
Zabávam sa na hádkach o vzore vhodných pančúch, správnej dĺžke sukne, tom pravom odtieni ružovej. Baví ma, keď sa na nedeľnú zmrzlinu sojka oblečie sama a potom pripraví veci pre mňa. Kráčame potom za ruky obidve v hnedých sukniach po členky, červených tričkách, so šatkami okolo krku, obuté v balerínkach.
Štádium 3 – dcéra vyzlieka mamu
„Mami, a keď zomrieš, môžem si nechať tú červenú kabelku?“ „No, na to nemusím zomrieť, aby si si ju mohla niekedy keď budeš väčšia požičať.“ Zaujímalo by ma, koľko mám toto počúva. Aj moja by si možno spomenula. Nečakala som na jej úmrtie, ale na oblečenie som si robila zálusk poriadne dlho. Mala som pocit, že ona chodí nahodená tak super, zatiaľ čo ja strašne obyčajne. Pamätám si na tú slávu, keď mi po prvý raz dala svoj sveter a keď som po nej zdedila prvé rifle. Pripadala som si v škole ako princezná. „Mami, toto mi určite odlož, o päť rokov alebo štyridsať centimetrov mi to už bude dobré,“ vyberá osemročná modelka z mojej skrine. Prečo nie. Možno mi potom aj ona - v štádiu 4 „Mama vyzlieka dcéru“ - požičia svoje :)
