„Áno, maminka, boli sme v tvojom brušku?" Hm, dožaduje sa odpovede. „No, boli ste tam."
„A ty si nás spapala a potom sme tam boli?" Obaja stoja nalepení na mne, tešia sa, že som konečne doma, ale to nepreváži ich zvedavosť. „Nie, nespapala. Vy ste mi tam vyrástli. Tak ako mláďatká vyrastajú, ako púčiky na stromčeku - najprv sú malé a potom sa zmenia na maličké jabĺčka a tie sú väčšie a väčšie, až sú veľké."
„Aha. Dobre. A, maminka, tu som si urobila bebu! A Matúško ma sotil!" „Nie, ty si ma buchla! A ešte si aj nepočúvala tatinka!" „A s tetou Zuzkou sme maľovali!" "A maminka, poď, niečo ti ukážem, toto som ti urobila!" ... Uf. Už ma ťahajú do detskej, debata skončená. V duchu si stieram imaginárny pot z čela. Tentoraz to prešlo celkom hladko.
Ktovie, na ako dlho. Plánujem začať so sexuálnou výchovou celkom zavčasu. Ale v necelých štyroch rokoch, to som si myslela, že to naozaj príde mierne neskôr...
A len tak na okraj - ako na tú tému krpatí prišli? Pýtali sa na hodiny na stene, jediac večeru, vraj od koho ich máme a že si nepamätajú, kedy sme ich dostali. Manžel po pravde odpovedal, že sú svadobný dar, tak teda si to pamätať nemôžu. A kde sme boli vtedy - logicky deti zaujímalo. No, ešte ste neboli... Tomu nerozumeli. Ako neboli? No, vlastne, boli, celkom maličkí, v brušku. Nuž a to bol presne ten moment, keď som sa ukázala medzi dvermi.
Hold, človek nikdy nevie, aké pasce mu môžu pripraviť obyčajné (hoci veľmi pekné :))hodiny.
