Cvičia často, ja sa snažím s nimi aspoň raz v týždni. Najprv pol hodiny s jedným, potom rovnako dlho s druhým. S úžasom pozerám na prsty poskakujúce na flaute u Julky a mocný ťah Matúšovou ľavačkou, kým každá ruka vo veselom rytme hrá na akordeóne niečo celkom iné. Očami sledujem malé čierne značky v notovej osnove. Hrať už neviem, chvalabohu čítať noty som nezabudla. Raz za čas malých preskúšam zo stupníc, spoločne hľadáme to správne tempo na metronóme, prekárame sa, kto si pamätá viac hudobných príkazov. Ale v zásade im veľmi nepomáham. Napriek tomu otázka „budeš so mnou cvičiť?“ sa opakuje niekoľkokrát v týždni. „Budem, hneď dovarím,“ odpovedala som včera. „Len ... vieš, že ja sama by som to nezhrala a tak ti to nemôžem predviesť ako pán učiteľ. Nie celkom rozumiem, na čo som ti tam dobrá.“ „No, na veľa. Že tam so mnou si,“ odpovedala Julka.
Niekedy je to ťažké vydržať, ale oni to majú ťažšie, vravím si. Presne tak mi pomáhala babička, keď som bola dievča. V nedeľu poobede, pred pondelkovou hodinou klavíra, už sa nešlo vyhovoriť. Sadla som si ku klaviatúre – a začala sa tortúra. No akosi rýchlejšie zbehla, keď bola babička ochotná zdieľať ten čas a priestor so mnou. Už si nepamätám, ako sa prihodila tá tradícia, ani kto ju inicioval. Neopravovala mi chyby, ani neusmerňovala rytmus. Len bola. Tak ako ja teraz.
Spoločnému cvičeniu detí a mňa sotva dá dať prívlastok „kvalitný čas“. Ja doň teda rozhodne žiadnu kvalitu neprinášam. No aj tak asi budem ešte veľakrát paličkou, o ktorú sa malí oprú, keď vysoké tóny neladia a basy sa ťažko chytajú. Aby odpoveď na otázku „aké to bolo?“ bola naozajstná, pravdivá a účastná a nielen formálna. Kým si to pýtajú, nechcem nebyť.
