„Prečítame ju celú?" Obrátim na posledný list, to je tak na polhodinku, odhadnem: „Možno áno." Vybrali sme dievčenskú knižku. Takú, ktorá by jej brata bavila len chvíľu. Princezná a koníky. Vnímam jemný dotyk jej vláskov. Spod deky trčí nožička, striedajú sa nalakované nechty - modrý, červený, modrý, červený, modrý. Počúva, po chvíli ma preruší a ide sa napiť. Keď sa vráti, zavŕta sa mi znovu pod plece a jednu moju ruku prehodí cez seba. „Nie je ti ťažká?" „Nie." Povie krátko a pohladí ma po priehlavku. Kým počúva príbeh, preberá mi prsty a sťahuje a naťahuje prsteň. Nežne a mimovoľne. Vie čítať, ale aj tak si pestujeme to, že im na dobrú noc čítavam stále ešte ja. Možno to robím viac pre seba, než pre nich... Pomáha mi otáčať stránky, prezerá si obrázky. „Čo znamená spakruky?" Mám rada, keď sa pýta na slovíčka, ktorým nerozumie.
Pár strán do konca. „Maminka, už stačí, dočítame to zajtra. Už som unavená." Ukladá sa do postele úplne nehlučne. Silno ma objíme a dlho nepustí. Ani mne sa nechce nechať ju samú. Dobrú noc, zašepkáme si.
Je svojhlavá. Afektuje, odvráva, vie byť popudlivá a má sklon komandovať. Tvrdohlavo sa háda a nerada ustupuje. Ale dnes večer je to všetko preč. Moje voňavé dievčatko. Modrá, červená, modrá - mám pred očami, keď zaspávam. Rytmus jej dychu a jemnosť dotykov. Tak veľa, zbojníčkovia, dávate. Mamy sú najšťastnejšie tvory na svete.
