„Maminka, aj ja som tak skočievala!" - zahlásila toť malá, keď v rozprávke niekto preskakoval z kopčeka na konček. No jasné, neurčitok „skočiť", môj obvyklý pokyn „neskáč toľko, už je neskoro" - a jej logický vývod od toho slova je - „skočievať".
Detská reč nemá chybu. „Nechcem tam chodievať!" „Aha, ten cukrík už je zjednutý." „Maminka, a odkiaľ oni vju ako to robiť?" No a keď sa k detskej logike pridá ešte to, že niektorým slovám nerozumejú, ale chcú ich hovoriť, nevyhnem sa úsmevu: „Blázivé vrabce čriepia sa s ním, čimčararačim."
Vo všetkých múdrych časopisoch sa píše, že: s deťmi treba veľa hovoriť, aby si rozširovali slovnú zásobu + treba im opravovať nesprávnu výslovnosť, aby sa naučili rozprávať správne. Nuž - rozprávame a vysvetľujeme veľa - inak to ani nejde, všakáno. Štádium „a prečo a ako a kedy a čo" máme v plnom rozkvete. Ale opravovať ich? No áno, chcem, aby moje deti vedeli rozprávať pekne. A často ich aj opravím, vysvetlím, rozviniem. Sú však niektoré (z rodičovského pohľadu) rozkošné detské relikty, ktoré si už v tomto štádiu opatrujem a neopravujem im ich. Nehráme sa pexeso, ale „pekpeso" - hovorieva to tak Julinka. Čítame „čačopis", Matúško nosí najradšej „mrakové" = maskáčové nohavice. Julinka spojila dve slová a máme „oslavnosť". A lentilky sú zásadne „tilky". Ťažko sa s ich novotvarmi lúčim. Akosi mi chýba „velicánke" - tak hovorila Julka, keď chcela povedať „velikánske". Alebo „dulá (= druhá) nožička".
Vždy, keď nejaké slovo prestanú komoliť a začnú ho vyslovovať tak, ako sa má, príde mi trochu smutno. Ako keby odchádzala malá omrvinka z ich detstva.
