„Čosi čosi egeď eček čosi čosi čosi." No, tak to už ale teda fakt neviem, čo odpovedať. Nastupujeme do výťahu.
„Ja neviem po maďarsky", hovorím tete už aspoň po desiaty raz, odkedy tu bývame.
„Ima kiči tudom slovákul." Hej, teta, viem, že vy tiež toho veľa po slovensky nezvládnete.
Tak sa na seba aspoň usmievame. Štyri poschodia spolu mlčíme.
Teta má asi osemdesiat, býva so sestrou. Obe sú milé a príjemné, ibaže okrem dobrý deň - jónapot sme si nikdy nič viac neboli schopné povedať. Nie, že by nebola snaha. Ale je to teta zo starej školy a ja zas prisťahovalec . Takže naša konverzácia nad kočíkom sa zvykla končiť mojím porozumením „kiči bobo" - čo som sa naučila, že je lichôtka bábätku. Ona zvykla pokračovať, ja som zas vysvetľovala, že nerozumiem, tak sme si potom len zamávali. Teraz sa snaží hovoriť občas s mojimi deťmi. Im nevadí, že nerozumejú a odpovedajú po slovensky - hocičo, čo si myslia, že teta myslí. Ono to tu tak je - že staré panie toho veľa po slovensky nenahovoria. V obchodoch a na úradoch zvyčajne také staré tety nepracujú, takže nemám žiaden problém. Mladší po slovensky vedia. A koniec koncov, od tých starých tiet je milé, že sa chcú prihovoriť.
Bola to naša slobodná vôľa ísť bývať do skoromaďarského mestečka. Je to trochu exotika, občas smiešne a zaujímavé, niekedy príjemne nevedomé. No a čo. Aspoň viem naozaj z vlastnej skúsenosti posúdiť, čo je pravdy na slovensko - maďarskom „napätí".
„Dovidenia", zdraví ma teta vystupujúc na svojom poschodí zašmodrchane, zatiaľ čo ja snažím presne v tej istej chvíli aspoň trochu trafiť maďarské „vislát". Zakývame si a obe sa zasmejeme.
To je aj v slovenčine aj v maďarčine rovnaké.
