Tu všade bola, opakujem si po ceste z dedinky Bžany na Valkov. Neveriacky pozerám z brehu na vyschnuté plochy. Táto mláka že je Domaša? Je mi strašne smutno. Dalo sa tu plávať stovky metrov, bola tu aj desaťmetrová hĺbka. Pri brehu oboplávať bicykle z požičovne, zakývať uprostred krásne modrej chladivej plochy ľuďom na člnoch alebo surfoch. Teraz mi ani nenapadne, že by tu niečo také bolo.
Torzo pontónu desiatky metrov od dlhého pásu bahna naznačuje, kde kedysi bola voda meter a pol hlboká. Kotvili pri ňom loďky a v noci sme odtiaľ skákali.
Ľudí stretávam naozaj poskromne. Asi tí, čo ich rodičia a rodičia rodičov postavili chatky počas rekreačného rozmachu.
Kemp býval kedysi preťažený, preto museli ľudia stanovať na pláži neďaleko hotela. Dnes v kempe parkuje pár áut a hotel obkolesili ostnaté drôty. Z pustých prázdnych okien pozerá len prievan. Rovnako dopadol obchod s potravinami.
Je nedeľa, predpoludnie, krásne teplo, nebo bez mráčika. Nad pustými plážami hrá hudba z neďalekej krčmy. Ani tá sem nie je schopná vrátiť pocit života a nevyváži čudný pocit prázdnoty. Bahnom sa brodí rodinka rybára. Blato smrdí na desiatky metrov. Chodievali sme sem na úhory a šťuky. Neviem si ich teraz v tejto barine predstaviť. Tráva pokosená len čiastočne, všade trsy ostrice a divých rastlín. Popršalo, burina a kríky sa ťahajú po pláži, na ktorej býval problém nájsť miesto pre deku.
Nechcem odísť len tak. Trhám si divú mätu, sadám do auta a odchádzam. Hladina klesá o štyri centimetre denne, hovorí mi v telefóne kolega. Takže bude ešte horšie... Takto prichádza Slovensko o miesto, ktoré bývalo živou a krásnou priehradou.
