Vzlyká a ja cítim na krku mokro. Do toho rozpráva, čo ju vystrašilo. Ťažko sa mi to počúva. Sama mávam občas zlé sny. A nikdy o nich nechcem hovoriť, aby som na ne čím skôr zabudla. Nemôžem ju však zahriaknuť. A tak počúvam - ako sa strašne bála, lebo sa zasekla jednou nohou vo väzení, kde bola navštíviť tata a mňa. Zavreli nás tam, lebo sa niekto dopočul, že raz povedala škaredé slovo a nás odsúdili za to, že ich zle vychovávame.
Mala by sa obliekať a chystať do školy, ako na potvoru som dnes aj ja trochu zaspala a máme naponáhlo. Ale nedá sa. Počúvam sojku, hladím ju po tváričke a upokojujem. Takto smutne začať ráno. To bol len sen, neboj sa, nezatvoria nás, určite vás vychovávame tak, aby ste boli dobrí ľudia a vy ste poslušní... Keď potom sedíme spolu pri stole, už je dobre. S bratom sa prekárajú, kto vyrobil krajší náramok z gumičiek. Deti majú skvelú schopnosť regenerácie. Pozerám na nich a rozmýšľam.
„Škaredé sa mi snívalo...“ Koľkokrát prišla uprostred noci za nami do postele s touto vetou... „Varili ma v kotli a chceli zjesť.“ „Odišla si a dlho si sa nevracala a ostali sme sami.“ „Povedala si, že už chceš len Matúša a mňa si nechala vonku.“ Pamätám si jej zlé sny. Lepšie ako svoje. Tie nočné mory sa niekde začínajú. Posledný viem vystopovať možno celkom presne. Nechala som ich včera chvíľu samých doma. Varovala som ich a poprosila, aby nič zlé nevyviedli, lebo podľa zákona môžu ostať sami až od desať rokov. A naozaj mi nedávno povedala škaredú nadávku, hovorí to vraj jeden zo spolužiakov - pýtala sa, čo presne znamená.
Strachy, úzkosti, výčitky. Hoci sa cez deň tvári ako hrdinka, svojhlavá, tvrdohlavá a nad vecou, v noci sa k nej vracajú. A možno niektoré spúšťame aj my dospelí. Pozornosť, ktorú im venujeme, naša energia a naladenie. Napomínanie, príklady, ktoré im dávame, vlastné hnevy. To všetko vidia a cítia. Nočné mory detí sú ako signály. Začnem ich viac počúvať a rozmýšľať nad nimi. Nebudem ich preceňovať. Ale ani nechávať pod vankúšom.
