Cez víkend som túto otázku niekoľkokrát zopakovala. Rovnakej vekovej skupine, študentom rôznych odborov. A počúvala som nadšené odpovede a plány na kopu projektov. „Chcem v našej dedine vyrobiť lavičky, lebo jedinú máme pri márnici.“ „Chcem predstaviť v školskej kuchyni iné varenie, z tradičných surovín.“ „Rada by som robila projekt s nepočujúcimi, aby si ľahšie našli prácu.“ „Región potrebuje mapu kultúrnych akcií, aby o nich ľudia vedeli.“ „Myslím si, že treba naučiť doktorandov pedagogiky prezentovať a argumentovať, aby vedeli učiť svojich budúcich študentov...“ Dvadsať dvadsatnikov, dvojnásobok plánov. Zo skúsenosti s podobnou skupinou z vlaňajška viem, že to nie sú len slová. Oni svoje predstavy o malých projektoch na vlastných školách alebo v mestách naozaj do roka premenia na skutočnosť.
Živica ma poctila pozvaním prednášať v rámci Sokratovho inštitútu. Je to zvláštna škola. Desať predĺžených víkendov v roku vzdeláva mladých z celého Slovenska. Musia prejsť prijímačkami a Sokrates nechce od nich nič menej, než popri štúdiu na svojej vlastnej vysokej škole čítať kopy kníh k víkendovým prednáškam, absolvovať ku každému semináru test a počas neho nesedieť, ale aktívne sa zapájať. Začínali sme o deviatej ráno, končili okolo polnoci. Necítila som únavu, zaplavená nadšením deciek, ktoré sa správali ako nasávajúce špongie a ich otázky nemali konca. Títo chcú fakt veľa vedieť. A cítia potrebu meniť veci k dobrému. Taký mi ostal po víkende pocit.
Mladí odchádzajú a študujú vonku. Mnohí tam aj ostanú. Ale chvalabohu, nie všetci. A nie všetci mladí sú pasívni a odovzdaní. Netuším, čo spôsobuje ten rozdiel v nastavení. Viem, dvadsať mlaďasov nezmení celý svet. Ale môžu formovať jeho časť. A bez preháňania si vravím, že ak by túto krajinu raz riadili Sokratove deti, nemala by som o jej postavenie a osud najmenšiu starosť.
