Malá je v škôlke, Matúško s kašľom doma. Má to čaro byť zrazu len s jedným dieťaťom. Výnimočne bez lavíny povinností, užívať si sa navzájom. Mať na seba kopu času a mať čas naozaj len sami pre seba. Už sme pozerali rozprávku. Čítali, skladali a teraz kreslíme. Vymaľujem blatník, Matúško okno. Spoločných obrázkov pribúda. Vedel by ich vymaľovať aj sám, veď zvyčajne aj farbí samostatne. Ale prečo? Keď spolu je to také príjemné. „Mami, na takýchto autíčkach sa jazdilo, keď si ty bola malá?" Jazdilo sa na nich, keď bola malá moja babička. A debata s mojím inokedy málovravným synom sa stáča od áut k babičke. K detstvu, hrám, rozprávkam. „Toto je ferari. Lebo tu je koník." Malý dá každé koleso inou farbou, páči sa mu to tak. Dozvedám sa kto v škôlke čo kreslí najradšej a kto s kým rád behá, ako dobre varia tety Žužika a Erika, kto veľa pri jedle rozpráva. Túlime sa k sebe, hroty pasteliek sa obchádzajú a stretajú.
Ja som musela v minulom živote narobiť veľa dobrého. Že sa mi to teraz takto čarovne vracia :)
