Mladík mal pred sebou dlhú cestu. Išiel zo severozápadu Slovenska niekam k ukrajinským hraniciam. Vybral sa hľadať chalupu, kde nikdy nebol. Kedysi v nej žila jeho babka. Bývala s rodičmi a súrodencami v lese. Ďaleko od ľudí, kde bolo nebo obrovské a vzduch voňal zemou. Všade bolo odtiaľ ďaleko, ale iné nepoznali. Dospela a odišla sa do mesta - za robotou. Našla si milého, chlapca na vojne. O pár mesiacov z nej urobil svoju ženu a odsťahoval ju na druhý koniec krajiny. Vždy si vedela nájsť na tom, čo sa jej dialo, to dobré. Bola spokojná. Bývali v byte dva plus KK a ona nikdy neprestala snívať a spomínať. A tak keď deti vyrástli, kúpili si manželom pozemok za pár korún. Stavali sami dvaja, päťdesiatnici. Múry, omietky, elektrina, voda, všetko prešlo ich rukami. Časom im začali pomáhať stále starší vnuci, môj stopár bol jeden z nich. V jej očiach budovali najkrajší domček. Postavili, skromne zariadili a tešili sa, ako budú záhradke spomínať na mladosť. Lenže dočkala sa toho len ona. Kým stavali, muž začal piť. Najprv len pár pív denne, ale postupne ich začal prekladať ostrým. „Nepamätám sa, kedy prvý raz na nás dedo vybehol. Brali sme to tak, že to nevystrája on, ale alkohol. Vytriezvel a ospravedlnil sa. No, lenže o týždeň dvíhal päste zas. A už nepovedal prepáč." Spolujazdec hovoril stále tichšie. „Bolo nám babky ľúto. Musela s ním byť každý deň. Hulákal, porozbíjal, čo mu prišlo pod ruku. Želal som si, nech sa dedo prepije. Nech jej dá pokoj. No a splnilo sa to. Pred rokom umrel." Starkej robil zle, ale teraz jej chýba. Sedáva pri novej chalupe a spomína sama. Stále viac je jej smutno za starou horárňou. Lenže doma, kde vyrástla, už nikoho nepozná. A ani nevie, či jej dom z detstva ešte vôbec stojí. A tak ho vnuk ide hľadať. Aspoň fotku nech jej prinesie.
Prešli sme hodný kus, kým mladík rozprával. No, nie je to ľahká cesta, vravela som mu. Hľadať miesto, ktoré už možno nie je, ktoré vôbec nepozná... „Beriem to ako takú svoju krížovú výpravu, viete. Odkedy dedo umrel, uvedomil som si, akú veľkú silu má prianie. Že to, čo raz človek povie, už sa nedá vziať späť. Dobré treba želať nahlas a zlé zahryznúť do jazyka. Aj v slovách je energia, nestráca sa. Tak idem hľadať, chodiť a nech aj zablúdim. Vravím si, že keď odfotím hoc aj zbúranisko, bude to aspoň niečo. Aspoň trochu tak sám v sebe odčiním to nepekné, čo som si želal." Mladíka som vysadila po asi pol hodine. Zvyšok cesty sme spolu mlčali.
