Nejde ich rovnako odmeňovať, keď jeden má zlý deň a druhý nie. Ani na tanier nedostávajú rovnako, nežiada sa im. Snažíme sa, veľmi, hlavne v tom, čo je pre nich najcitlivejšie. Nie sú to sladkosti, ani darčeky. Je to pozornosť. A pochvaly.
Keď nastúpili do hudobky, rozhodli sa sami. Julka siahla po flaute, Matúš začal s akordeónom. Náhoda chcela, že Julkina hodina sa tento rok začína o niečo neskôr než bratova a tak prvých pár minút sú v jeho triede spolu. Akčná pani učiteľka zacítila talent – a nechala sojku ťažký nástroj vyskúšať. Išlo jej to. A začalo ju to baviť. Tak teraz chodí na hodiny ešte o niečo skôr a za tri mesiace zvládla na druhom nástroji to, čo jej brat za rok. Hrá na oba, rada a dobre. Zatiaľ čo sa zbojník lomcuje s každou skladbou, ona ľahučko pridáva tón k tónu. Prirodzene sa teší a my ju, nedá sa inak, chválime. Rastie a žiari pri každom cvičení. Matúš sa stále viac mračí, hoci sa snažíme oplácať mu náplasťou toho, že vypichujeme iné, v čom je dobrý zas on.
Opakuje sa situácia, ktorá sa pred rokom udiala na tréningoch karate. Julka chodila dvakrát zriedkavejšie ako Matúš. Napriek tomu zvládla kata skôr a lepšie. Našťastie ju to prestalo baviť a teraz robí iný šport, tak ich konečne prestali všetci porovnávať.
Často na „spravodlivosť“ a vnímanie dvojčiat myslievam. No nedá sa rovnako chváliť, ak sa darí iba jednému. Je to ako s tým hamburgerom – ak chceš niekomu dať spätnú väzbu povedz mu najprv niečo dobré, potom čo to vytkni a zasa dodaj dobré – hovorilo sa kedysi. Nikdy som to nepodpisovala. Nie vždy sa to predsa dá v tomto pomere. Ak sa o silou mocou snažíme, výsledok je neúprimný. Také by bolo chváliť Matúša za športové čo hudobné výkony. Nie je hlúpy, sám vie, ako to naozaj je. A tak sme si vycibrili radary a citlivo reagujeme na každý podnet, ktorý nám dá skutočný dôvod na pekné slovo pre oboch.
A potom príde večer, chrústi sa schúlia vedľa seba do jedného kresla, každý so svojou knižkou. Opretí o seba, v malom klbku, vychutnávajú posledné minúty pred spaním. „No poď už, brácho,“ povie Julka. Na to ju Matúš objíme a odloží knihy oboch na stôl. „Ešte vycikať,“ poviem ja. Tú vetu každý večer počujú ako štartovací výstrel – vybehnú k bielym dverám, kto tam bude skôr. Sácajú sa a rehocú, vždy vyhrá iný. „Spravodlivosť“ a „rivalita“. Našťastie sú až druhé v poradí. Prebieha ich "láska a porozumenie". Chvalabohu, zatiaľ. A snáď to tak zostane.
