Medzitým sa stal mužom a otcom. A je naozaj skvelý, najlepší, akého som si kedy mohla predstaviť. Čas uteká rovnako nám ako tým kedysi malým synovcom a neteri. Sú dnes dospelí a jeden má dokonca vlastného syna. Ten druhý, mladší – teraz dvadsaťjeden ročný, začal pred takmer rokom bývať u nás. Pracovať treba a na východe to nie je celkom ľahké.
Moje deti majú dnes toľko, ako on sám, keď som ho po prvý raz stretla. „Bráň sa!“ „Ty sa bráň!“ „Kde máš štít?“ „Na teba? Nepotrebujem! Poď! Huh! Au! Toto na mňa skúšaš!“ „Si blato!“ Po práci vyžmýkaná sedím na gauči a nechápem. Peťo stál celý deň na nohách a pred hodinou sa vrátil z montáže. Niečo do seba hodil, prezliekol sa a máruje sa s Matúšom. Obaja v ruke veľké mäkké meče a štíty, vyrážajú proti sebe a cez rany a občas stony počuť rehot a obrovskú radosť. „A teraz ja, teraz ja!“ Čo je sestra horšia od brata? „Tak poďte obidvaja! Ha!“
Je to u nás skoro každodenný obrázok. Keď nie boj, skladajú si lego, hrajú karty, stavajú šíky vojakov alebo spolu lepia loď zo špajlí. A všetkých troch to, zdá sa, baví rovnako. Toto raz bude skvelý otec, vracia sa mi myšlienka. Štafeta sa posunula. A možno, keď raz budú jeho deti mať toľko ako teraz moje a moje budú v jeho rokoch, budú mať možnosť ju odovzdať zas ďalej. Je veľa vecí na svete, ktoré nefungujú. O to krajšie je sledovať, keď sa niektoré upracú a dejú celkom prirodzene.
