Už im nie vždy rozumiem. Nechytám sa na ich hudbu - a oni sa zas uškŕňajú nad mojou. Nie som si schopná obliecť to, čo oni (asi chvalabohu). Neovládam ich športy, niekedy ani slang. Nerozumiem nedostatku pokory v nich. Sú dni, keď im závidím. Hoci neľutujem nič, čo mi moje roky napĺňalo, formovalo, čo ma posúvalo ďalej a dostalo až tam, kde je mi dobre - do pozície mamy s krásnymi deťmi spokojnej s prácou, nezávislej.
Vek nie je počet rokov, hovorievala moja babička. Je to pocit, ktorý máme. Včera bol deň, keď som mala sedemdesiat. Možno sedemdesiatpäť. Dnes sa, našťastie, udialo veľké odpočítavanie. Ubudlo únavy, starostí aj pocitu ťažoby. A tak mám - tridsať? Povedzme. A došlo mi, že vek nie je len vec pocitov. Je to aj to, čo chcem byť.
Kým si v pohode sadnem na schody, keď na niekoho čakám, ešte nie som stará. Kým môjmu vtipu rozumie tínedžer a zasmeje sa na ňom s chuťou, nie som stará. Kým viem vybrať šestnástke tričko, nad ktorým híka od nadšenia, ešte nie som stará.
Nie som stará. To len niektoré dni sú také. A - niektorí mladí takí neuveriteľne mladí.
