V posledný decembrový deň starý diár zaklapnem a odložím. Pridám ho do škatule k ostatným, je ich tam už vyše dvadsať. Neviem ich zahadzovať. Nikdy už v nich nič hľadať nebudem, ale aj tak nimi občas zalistujem. Sú stopami mnohých dní. Každá stránka sa líši, každý rok mal niečo len svoje. Bol čas, keď som pri zapisovaní používala farby. Pracovný deň zelenou, voľný ružovou, vážne veci červenou. Inokedy som dávala k dňom značky - vydarený, menej vydarený, skvelý, nanič. Zvláštny je diár prvého roka mojich detí. Na každej stránke podrobne rozpísané koľko kedy môjho mlieka vypili. Bavilo nás sledovať ako sú stále hladnejší. Z niektorých stránok starých diárov vidím aj dnes, že to boli rušné dni - písmo sa nedá čítať, len škrabanica, narýchlo napísaná poznámka. Dôležité povinnosti sú tlačeným, zreteľne, aby som nič nepoplietla. Sú tam plány aj splnené povinnosti. Účty, telefónne čísla, dátumy narodenín, adresy.
V starých diároch je to, čo majú mnohí na fejsbuku. Asi patrím do minulého storočia. S papierovými zápiskami, so zošitkami s odtrhnutými rožkami. Ale nebude to inak. Z tých stránok aj po rokoch cítiť energiu dní. Sú ohmatané, pestré, plné pocitov, krásne. A takú stopu nezachytí žiaden počítač na svete.
