Julka bola vybavená hneď, princezničkovských kníh je fakt veľa. S Matúškom sme spoločne hľadali niečo hasičské, potom policajné a keď sa nedarilo, rozhodol sa pátrať po bojovníckych knižkách. Tá s názvom Robin Hood mala na obale lukostrelca. Paráda. No doma mi srdce pokleslo - bohužiaľ až tam som si ju pozrela poriadne. Knižka s názvom Robin Hood je výber troch rozprávok. O legendárnom lukostrelcovi (spravodlivý, štedrý, statočný, pomerne dobrý vzor pre chlapčeka), k tomu rozprávka o Dorotke, ktorá plakala nad rozliatym mliekom (čiže príbeh s poučením) a tretia - mi vyrazila dych. Dievčatko so zápalkami. ?!?!?!? Fuch. Kto mohol takéto niečo dať dokopy? Príbehy pána Andresena som zvládla až ako veľká. A pochmúrne Dievčatko so zápalkami určite patrí medzi tie, ktoré by som rozprávkou nenazvala.
Evidentne so smutnými koncami rozprávok nemám problém len ja. Malú morskú vílu (aké prekvapenie, opäť Andersen :)) máme doma v troch verziách: tragickú, potom Disneyovskú, ktorá sa končí jej premenou na človeka a svadbou s princom a ešte jednu vo verzii, kde ju pred smrťou zachránia jej sestry. Aj príbeh Červenej Čiapočky sa v jednej knihe končí utopením vlka a v druhej len vyslobodením babičky a vnučky. Z troch prasiatok v jednej knihe vlk dve zje a zachráni sa len tretie, v inej všetky prežijú, lebo sa o seba navzájom postarajú. A na dôvažok jedny vlka odoženú, v inej ho popália. A keby to nestačilo, klasická Snehulienka si tiež nevie rady so zlou macochou - ako sa vyznať v tom, že raz ju spáli blesk, raz spadne do priepasti a inokedy zas navždy ostane škaredou starenou? A to celkom iste nepoznám všetky príbehy a ich jednotlivé verzie...
Nami čítané a prednášané rozprávky majú pre naše deti svojskú podobu. Pokročili sme - perníkovú chalúpku už doma nerozprávame od konca (babička našla v lese detičky, dala im napapať a potom spolu našli ich rodičov) - to bolo keď boli úplne najmenší. Ale drakov ešte stále buď „odháňame" alebo „premáhame", nezabíjame. Zlatá priadka u nás svoje deti nevyhadzuje z okna, starší bratia neubíjajú toho mladšieho. A Snehulienku s macochou nechávame žiť v susedných kráľovstvách, lebo vtedy už akože nevadí, že sú obe rovnako krásne.
Zmierňujeme, skresľujeme, hľadáme. Viem, že to nebude navždy. Ale - zatiaľ si stále vravím, že malí sú malí a chcem, aby ich rozprávky tešili a učili. A na to krutosť úplne nevyhnutne nepotrebujeme.
Alebo som možno len zbabelá...
