A popoludnie mi ten deň prinieslo ešte jednu skúsenosť, z rovnakého súdka.
Draci, oheň a ľad. Už na pohľad vyzeral a znel názov rozprávky (či čoho) strašidelne, ale keď deti chcú, tak chcú. Sadla som si k počítaču s nimi - takto to budem mať pod kontrolou a keď bude najhoršie, zakročím a vypnem to. Zvláštna animácia, ale rýchly spád. A hlavne bojovníci, princ aj princezná, draci a čarodejník - skrátka, rozprávka mala všetky atribúty, aby sa mojim malým páčila. Sledovali sme so záujmom, až do momentu posledného boja. A ako to už býva, kladní hrdinovia doňho vstupovali s hendikepom a hodnú chvíľu to s nimi vôbec nevyzeralo dobre. „Maminka! Bojím sa! Už nechcem pozerať!" Matúškov hlas znel dosť zúfalo, už som siahala po myši - ale ozvala sa Julinka: "Nie! Mne sa to páči! Nechaj to!" Film som stopla a začala vyjednávať. Nie, Matúško sa nepôjde hrať do izbičky, kým sa to neskončí, aby sa Julka do pozerala sama. Nech nepozerá ani ona. Ale ona chce! „A čoho sa bojíš, Matúško? Veď ten drak je dobrý, to vieš." „Že im čarodejník ublíži...", dostal zo seba potichučky. „A keď to pretočím na koniec a uvidíš, že sa to dobre skončí, môžeme to potom zas vrátiť a dopozerať?", napadlo mi. Matúškovi sa rozsvietila tvárička a súhlasil. Tak sme si pozreli dej o desať minút vpredu, ktorý ukázal happy end a potom sme sa zas vrátili do centra bojov.
Vtedy som si uvedomila, aký je detský svet nádherný aj v tom, že ešte nie je plný klišé a cynizmu. Už o pár rokov zrejme dieťa kývne rukou a nebude čakať na koniec - bude ho tušiť. Dôležitejšia než dej bude forma. Tá bude zaujímavá. A tak ako ostatné veľké deti, aj to moje bude vedieť, že rozprávky sa končia víťazstvom dobra. Zatiaľ to malí nevedia. Svet len objavujú. Kiežby im to objavovanie trvalo ešte veľmi dlho...
