Sivá plocha bola plná bodiek a keď na jednu z nich nazúmoval ukázalo sa, že jasný bod sa skladá z dvoch častí. Aha, toto je teda dvojhviezda. A také sú vraj skoro všetky svetlé body v našom dohľade aj ďaleko mimo neho. Stelárnik si vyberie niektorú z dvojhviezd a skúma, ako na seba navzájom tie hviezdy pôsobia, zisťuje, z čoho môžu byť zložené a kopu iných vecí, ktorým som nerozumela. „A na čo je to dobré?", vyhŕkla som a hneď som sa za prostorekosť aj zahanbila. „No, to je dobrá otázka. Keď sa takto opýtaš rovno poviem - z pohľadu nášho života teraz tu, asi na veľa nie." Jeho úprimnosť ma prekvapila. „Možno raz nám taký výskum pomôže odhaliť veci, ktorým nerozumieme, ukáže nové súvislosti. Teraz, no, asi veľký prínos môj výskum pre našu spoločnosti naozaj nemá. Ale veľmi ma to baví, ten výskum je skvelý a robím ho rád."
Spomenula som si na tento rozhovor večer. Chlapci boli na karate a my dve s drobkou sme si užívali babský večer. Julinka sa zmaľovala, prezliekla a usadila ma na gauč. Najprv mi predviedla baletné predstavenie. Potom sa hrala na rokerku. Pridala vystúpenie roztlieskavačky a šou ukončila speváckym sólom. Poletovala po izbe, vrtela sa, prehupovala sa cez kreslo, výskala. Všetky výstupy som nahlas poobdivovala a po každom dlho tlieskala. Po poslednom aplauze som sa zadívala na ukláňajúcu sa zbojníčku v ružovom tričku, v ruke vyradený telefón namiesto mikrofónu. Svoje predstavenie deň predtým cvičila. Dlho sa chystala a tešila - a po pár minútach bolo potom. Neburácali davy, hrala pre jedného diváka. Jej tance som nenakrúcala ani nefotila. Keby sa ma niekto opýtal - na čo to bolo, asi by som odpovedala podobne ako priateľ stelárnik: žiaden veľký prínos to nemalo. Možno na ten večer obidve zabudneme. Ale možno si naň aj po rokoch spomenieme. Nie na tance, spievanie, ani potlesk. Ale na to, že keď sme doma samy a je nám dobre, keď robíme to, čo sa nám zachce, môže nám byť jedno, že to nie je perfektné. Baví nás to a robíme to rady. Vtedy nám rastú krídla.
