Tušila som, že nezmeškal žiaden autobus, to by stál inde. „Ako dlho tu ste? Museli ste premrznúť.“ „Len chvíľu. Hodil ma sem iný vodič. Dnes to šlo rýchlo. Idem z Brna, chodím tam do školy.“ Bol štvrtok. „To sa vám nejako skoro začína víkend.“ „Máme školu len štyri dni. Vo štvrtok vždy prídem domov, aby som v piatok a sobotu mohol robiť.“ Neodpovedal otrávene, skôr hrdo.
Pri pomalej jazde v dlhom rade som sa ešte pred koncom Bratislavy dozvedela, že brigáduje kúsok za hranicami v Rakúsku. Vďaka dobre nemčine ho zamestnali v obchode s oblečením. Cez semester štyri dni v týždni študuje, dva robí, v nedeľu sa vyspí a cestuje späť do školy. Keď je vonku znesiteľne, stopuje. Takouto frekvenciou by prejazdil majland. „Stojí vám to za to? Takto stále niekam lietať? Okrem školy a roboty toho asi veľa nestihnete.“ „Neberiem peniaze od našich. Mám ešte dvoch bratov. Nevychádzalo by im to. A okrem toho, baví ma to.“ Má to tak už dva roky. Verí, že to ešte pár vydrží. A potom možno brigádu posunie mladšiemu bratovi.
Pýtala som sa ja aj on. Nevadilo nám, že sa posúvame krokom. Rovnako nadšene ako o škole rozprával o tom, ako ho baví robota. Vďaka nej sa skoro celkom zbavil prízvuku a spoznal kopu ľudí. Všetko je ako má byť. Stíha aj dobré známky, aj kamarátov, študentské dni sú dlhé. V lete si vždy vezme voľno a cestuje – za to, čo si zarobil. Keď skončí školu, chce sa vrátiť domov, technik si tu prácu ľahko nájde. Sem patrí, tak to cíti.
Každý máme svoje predstavy o živote. A chtiac nechtiac ich časom, aspoň čiastočne, prenášame na deti. Veľmi sa strážim, aby som im nevnucovala to, čo baví iba mňa a ich vôbec nie. Snažím sa vysvetľovať a nie prikazovať, dávam im na výber. Raz dorastú do veku toho mladého stopára. Ktovie, akí vtedy budú. Ale keby to mali nastavené a upratané tak, ako on, vôbec by som sa nehnevala.
Odviezla som ho za mesto. Poďakoval sa, že som si spravila zachádzku a keď som sa otočila do protismeru, zakýval mi. Možno ho ešte niekedy zveziem. Rada.
