Včera som išla do práce autobusom a zo stanice do práce skúsila inú cestu, zozadu – či mi to nebude trvať kratšie. Netrvalo. Ale zasa som stretla Stromy.
Panely na okraj príjazdovej cesty pre autobusy dali zrejme pred desiatkami rokov, keď stanicu budovali. Stromy boli vtedy štíhle a nízke. Také slabé, že sa stavbári nenamáhali vyčleniť im poriadny priestor a nenechali ani trochu hliny. Medzičasom však zosilneli. A po tom chodníku veľa nôh nekráča. Môžu teda rásť a silnieť bez obmedzení. A tiež bez snáh o upratanie, vyrovnanie betónových kusov, zvýšenie bezpečnosti cesty.
Nepatrím k ľuďom, ktorí fascinovane posúvajú priateľom správy o zamorených kúskoch sveta, plastových ostrovoch uprostred oceánov, mŕtvych častiach zeme a lámajúcich sa ľadovcoch. Mrzí ma, že si ničíme svet, ktorý potrebujeme a kde je nám dobre. Doma triedime odpad a vediem k tomu deti, snažím sa jazdiť autobusom a vlakom a nie stále len autom, rada používam veci až do zničenia, snažím sa nekupovať zbytočnosti a vraciam tetám predavačkám ich igelitové vrecká a tašky. Ale to robia mnohí a viem, že nikdy som nebola žiadny extra ekológ.
Tento pohľad mi pohladil oko. Teším sa z tých Stromov. A hoci by som rada, aby Bratislava raz mala poriadnu peknú reprezentatívnu hlavnú autobusovú stanicu, verím, že týchto Stromov sa to nedotkne. Za svoj trpezlivý boj proti betónovým panelom si nezaslúžia padnúť za obeť staviteľom.
