O nejaký čas sa so Studentočkou stretnem v škole na ruštine. Fakt je pekná, ľahko sa mi učí. Spomínam na otca, dlhšie sme sa nevideli. Má svoju rodinu, my s mamkou žijeme inde a v podstate si nechýbame. Nechytá ma žiadny smútok, len mám chuť naučiť sa pesničku, ktorá tak príjemne znie.
Čas všetko mení, aj cesty od ľudí k ľuďom. Ako dospelí sa vraciame do detstva, premýšľame o vzťahoch. Niektoré končia, iné rekonštruujeme. Rodiny sa rozrastajú o ďalšie deti. Stretnutí nie je viac, len sú iné. Plánujeme ich a chvalabohu sa zatiaľ ešte väčšinou nekonajú okolo pohrebov, ale pri príležitostiach narodením a svadieb. Po rokoch sedím zas vedľa otca a on má v ruke gitaru. Ešte nie je večer a namiesto pri ohni sedíme pri stole, v spoločnosti priateľov a najbližších. Rozprávame bez zábran a presne tak isto aj začíname spievať. Zatiahneme pár ľudoviek. Dobrý muzikant zahrá čokoľvek. Otec sa chytá aj na melódie, ktoré nepozná. A tie známe spievame na moje prekvapenie dvojhlasne. „A ešte jednu moju srdcovku,“ hovorí otec. „Studentačka...“ Musím privrieť oči... pánečky, to si pamätám! Ale predsa si nemôžem po tých rokoch spomenúť na slová... Ale... áno! Hlboký otcov hlas sa ozýva a ja k nemu pridávam svoj. Vyspievam každé jedno slovo. Ostatní sú ticho. Nepoznajú. Pozeráme s tatim na seba – a neviem, či sa viac čudujeme alebo tešíme. Posledný tón, záverečný akord. Otec pustí gitaru, objíme ma a pobozká na líce. V otcovej rodine sa vyznania nikdy nenosili. „Mám ťa rád“ má rôzne podoby.
Keď večer zaspávam, pred očami mám obraz otca s gitarou a v ušiach pomalé tóny. Spoločná Studentočka. Chvíľa navždy odložená v konzerve s nápisom Krásne spomienky.
