Toto som dlho nevedela. Je krásne usínať po boku iného a príjemné sa spolu prebúdzať. Ale boli večery, keď ten druhý zaspal a ja som nebola schopná – rytmus jeho dychu ma vyrušoval a unavoval a nevedela som si s ním poradiť. Ako mladá som z toho bola nešťastná, roky vzťahu aj do tohto vniesli zvyk. Stále sú však noci, keď ma dýchanie a chrápanie ruší tak, že nemôžem zaspať. Naladiť sa na druhého vôbec nie je samozrejmosť...
Teraz ležím v spoločnosti svojich dvojčiat a počúvam ich spánok. Dokonale spolu, úplne presne. Dýchajú a zbierajú sily. Odkedy žijú, sú takto jeden vedľa druhého. Najprirodzenejšie puto. A vždy to tak bude. Matúš sa pomrví a posunie si nohu cez sestrinu. Tá sa ani nepohne. Až po chvíli, hlavu si zastrčí pod bratovo plece. Budú sa takto vrtieť celú noc. Stále v kontakte, no nebudú si prekážať. Akékoľvek veľké by bolo lôžko, našli by sa. Mať dvojča je pocit, ktorý asi nikto iný nepozná. Cez deň ich vedie k tomu, že na seba berú ohľady, delia sa a občas trochu žiarlivo vyžadujú rovnaký diel pozornosti. A v noci, keď o sebe nevedia, hľadajú sa, nachádzajú a je im tak dobre.
Dýchanie detí okolo mňa vytvára pokoj. Je ako jemne sa vlniace more. Cez otvorené okno do izby preniká vlahý vzduch, mňa kolíšu rovnako znejúce nádychy a výdychy. Ak by som to chcela zachytiť, nepodarí sa. A to je dobre. Niektoré krásne veci je lepšie neuchovávať, ale zažívať stále znova a znova.
