Vešiam na dvore bielizeň, počúvam ako sa môj muž dohaduje so susedom - muž v otvorenom okne oproti mne, sused v bránke za mojím chrbtom, cez tuje ho nevidno. Vkročí do dvora a zbadá ma: „Jéj, dobrý!" Pozdraví sa mávne rukou. Dohodne logistiku dovezenia prekladu a vyvezenia stavebnej sutiny, ktorú máme pod oknami. Synovec s kamarátom ju doteraz nakladali do vedier a postupe vozili autom na zberný dvor. Tam a späť a zas tam a späť.
Dovešiam, vojdem dnu - muž v montérkach na rebríku seká do steny. „Ty si mu niečo sľúbil?", pýtam sa na suseda. „Nie, prečo?" „No, že sa len tak ponúkol, že pomôže. To naozaj len tak?" „No, len tak. On mi celý týždeň pomáhal. Má prívesný vozík, niečo mi pomohol aj zohnať." Pri prerábke je každá pomoc veľmi vzácna. „A len tak?" „No. Len tak."
Mohol by mať voľno. Je pekne, mohol by ležať pri vode. Namiesto toho nám sused pomôže vyvážať zničené kusy muriva. Len tak.
Sused je Róm. Zatiaľ som sa s ním ani raz nerozprávala, za rok, čo je náš sused. Nevidela som ho veľa a ani nebol dôvod. Nič nás nespája, iba to, že je sused. A priznám, aj keby som ho stretávala, predsudok je predsudok, len tak do reči by sme sa nepustili. Lebo je to cudzí chlap a Róm.
Sused pristavuje vozík. A ja hanbím. Ešteže chlapi vedia veci riešiť tak jednoducho. A len tak.
