Patrili mojej mame, keď bola dievčatko. Detský lekársky kufrík so sklenenou malou injekciou, maličkým, ale funkčným fonendoskopom a hodvábnymi obväzmi. Sklenená mriežka, v ktorej sa vytvárali obrazce z krehkých priezračných farebných guľôčok. Bábika Ruženka s porcelánovou hlavičkou a pravými vlasmi. A ešte maľované kocky, pár plyšákov, drsných s čiernymi sklenenými očami a prastaré Človeče.
So sestrou sme mali svoje vlastné hračky. Moderné, pekné. Ale raz za čas sme s nábožnou úctou v hlase poprosili babičku - môžeme? Spolu sme psychu odtiahli bokom. Vysunuli veľkú škatuľu a obdivovali hračky v nej. Krásne staré kúsky z krehkých materiálov sme porozkladali na veľký koberec v obývačke. Dotýkali sme sa ich a rozprávali sa o nich. Naše súčasné hračky boli pevné, ohybné, všedné. U týchto sme sa báli, že im každý dotyk môže ublížiť. Nevedeli sme si svoju dospelú mamku predstaviť, ako sa s nimi hrá. Iba babička nám rozprávala, ako mamka Ruženke česávala vlásky alebo vyšetrovala celú rodinu maličkým zdravotníckym kladivkom.
Z času na čas sa s mojimi deťmi pustíme do veľkého upratovania. Triedime a vyraďujeme hračky, z ktorých už vyrástli. Toto už môžeme dať iným deťom, toto tiež, vravia oni. A ja občas stiahnem pery a niektorú vec dám úplne bokom. Neostáva v detskej izbe, ani nejde na darovanie ďalej. Sťahuje sa do mojej zvláštnej škatule. Bývajú v nej hračky a knihy, na ktoré mám zvláštne spomienky. Znamenajú pre mňa viac, než budú kedy pre hocijaké iné deti. Preto si ich sebecky nechávam. Stále ich vidím v malých bacuľatých rukách, presne si vybavujem časy, keď nás tešili najviac. Už nie sú detí, sú moje. Tak ako sa kedysi z mamkiných hračiek stali babičkine. Raz tak skončí aj Holý Havko, bez ktorého sa teraz drobka nepohne, aj zbierka Gormitov, z ktorých zbojník stavia bojovnícke šíky v imaginárnych bitkách. Nemám žiadne veľké zrkadlo, za ktorým by mohli bývať. Ale možno, kým raz budem babička, nejaké zoženiem.
