Keď sveter a rukavice rozbalil, rozžiaril sa. Nikdy predtým ručne pletený sveter nemal. Položil ho na stôl, vyzliekol si veľký čierny, ktorý kúpil v obchode a obliekol ten nový. Poďakoval sa, čierny zložil - a podal mi ho. „Viem, že sa ti páči," povedal. „Tak si ho nechaj. Ja mám teraz aj tak krajší." Rada som prijala. Vyzeral na mne trochu ako minišaty, ale bolo v ňom teplo. Okrem tých svetrov nás spájalo príjemné kamarátstvo, ktoré nikdy neprerástlo do vzťahu s rizikom zaľúbenia sa a možno aj sklamania.
O niekoľko rokov neskôr som stretla iného muža. Keď sme sa videli po prvý raz, mala som oblečený veľký čierny sveter. A on - presne ten istý v zelenom. Ešte veľakrát sme si ich obliekli spoločne. Svetre rokmi zmenili fazónu a aj móda ich odsunula na okraj, dostali sa do kategórie pracovné. Montérky nosí oveľa častejšie ako ja a tak časom k zelenému zdedil aj môj čierny sveter.
Predvčerom ho nechal prevesený cez gauč. Malí sa tam podvečer usadili. Asi ťahalo. Prechádzala som okolo - a vedľa seba zbadala sedieť dva hríbiky opreté plieckami a zakryté veľkým čiernym svetrom. Už je ich.
Žije štvrtý život. Získava štvrtú vôňu. Darovaný zo srdca, nosený s láskou. Už nie je krásny, ale stále hreje rovnako.
Až mu závidím. Niekedy by som chcela byť ako ten starý sveter. Na nič neodpovedať, nič neriešiť, nekomplikovať, nerobiť. Len existovať. A hriať tých, ktorí o to stoja.
