Odhŕňam im v izbičke kúsok rolety, aby sem vniklo aspoň trochu svetla. Obaja sú odkrytí. Julinka sa zamrví. „Miláčik, maminka už musí ísť do práce", šepkám a hladím ju po líčku. Posadí sa, neotvára oči: „A budeš tu ešte chvíľku? Buď", vypadne z nej polohlasom. Nahmatá najväčšiu plyšovú hračku, ktorú máme - nazvali ju Maminka, je to obrovský biely polárny chlpatý neviem čo a malí si to po týždni striedajú v postieľke - a ľahne si na ňu. Usmeje sa na mňa, stisne mi ruku a vpláva do ďalších snov. „Matúško, pekný deň, maminka už ide. Ešte spinkaj, miláčik", pokračujem pri druhej postieľke. Aj Matúš si sadne, napriahne ku mne ruky, silno ma objíme - ty už máš takú silu, chlápätko. „Prídeš večer", nepýta sa, oznámi mi bez toho, že by roztvoril oči. Tiež si ľahne späť a tiež sa usmieva. A usmievam sa aj ja. Postískali ste ma, drobátka. Zavoňali mi, ohriali svojou postieľkovou teplotou, rozsvietili mi deň. Ešte chvíľu stojím vo dverách a len sa pozerám.
V aute si pustím stredoveké pesničky od starých Spirituálov. Dobre sa do nich spieva. Pospevovať si budem celý deň.
