TÝCH minút býva počas dňa viac. Je to napríklad minúta, keď musím začať písať - lebo vtedy to pôjde od ruky. Minúta, keď musím vstať a pripraviť, na čo som si spomenula, lebo o chvíľu mi to vyfučí. Okamih, keď je čas vstúpiť do detskej hádky, čas začať škrabať zemiaky, vybaviť dôležitý telefonát. Ale aj minúta odložiť počítať a na moment sa oprieť a vydýchnuť si. Ak TÚ minútu trafím správne, veci sa daria. Ak nepočúvnem, drhnú.
Ešte jeden ranný rituál známeho človeka si pamätám. Steve Jobs si vraj vždy po zobudení predstavil, čo ho ten deň čaká a opýtal sa sám seba, či by to bolo to, čo by chcel robiť, ak by to bol posledný deň jeho života. Občas si to predstavujem tiež. A nie vždy si prikývnem. Niektoré dni akoby boli žiab plné. Ťažké dni... Ale naučila som sa, že je dobré vnímať svoje vnútorné hodiny a kráčať podľa nich. TIE minúty sa na ceste objavujú, aby pomáhali. Keď dávam pozor, prenášajú ma cez žaby k tomu, aby som si keď nie ráno, aspoň večer mohla povedať – šlo to a ak by tento deň bol posledný, nebolo to také zlé.
