Poznám ich spotených. Zadýchaných, červených, na pokraji síl, aj s ohromnou úľavou v tvári. Viem, ako tie dámy vyzerajú neupravené - a v situácii, keď im vôbec nezáleží na to, či urobia dojem. Poznám ich grimasy, vidím na nich zaťaté zuby, keď sa snažia napnúť posledné sily. Viem, ako sa vedia zmobilizovať. Aj ako ťahať posledných pár metrov do cieľa.
Niektorí asi nemajú hlboko do vrecka - každý raz majú iné značkové oblečenie. Mnohým na tom možno nezáleží - veď tie tričká si aj tak len prepotia a musia vymeniť. Na nejakých sa objavujú logá. Ale podľa nich ťažko určiť príslušnosť . Oblečenie s názvami spoločností dostávame bežne a málo ľudí nosí firemné veci aj doma a na relax.
Poznám ich tak, ako poznajú oni mňa. Je nás pár, ktorí sa stretávame pravidelne, dva razy v týždni, skoro ráno. Pred prácou si chodíme zacvičiť, začať deň inak a nechať sa nabiť energiou a endorfínmi, pomôcť kondičke. To nás asi ženie a teší. Asi preto to robíme.
Zdravíme sa úklonom hlavy. Ani nevieme, či si tykať alebo vykať. Nepoznáme svoje mená, zamestnania, vzdelanie, nevieme nič o svojich rodinách. Ale vieme, kto znesie aké tempo - kto si rád šetrí sily, aj to, že keď už ani tento nevládze, je dnes tréner obzvlášť náročný.
Sedíme a stojíme vedľa seba a šliapeme do pedálov. Fučíme, občas sa povzbudivo a občas unaveno usmejeme.
S prekvapením si potom po cvičení a cestou zo šatne pri recepcii obzeráme obleky a vyfúkané upravené vlasy. Prelaďujeme nosy na elegantné vône, spoznávame svoje biznis tváre. Po ceste výťahom k autám mlčíme. A možno sa snažíme navzájom sa zaradiť. Všetci rovnako príjemne uťahaní, ale s dobrou náladou.
O tých ľuďoch neviem takmer nič. A predsa ich poznám takých, ako možno málokto.
