Písmo:
A-
|
A+
Prečo to vôbec ľudia hovoria? Neviem. Ale teraz samú seba občas pristihujem, že robím to isté. Tiež vravím malým a mladým, ako sa v mojich očiach zmenili. Tentoraz som sa ustrážila. Chvalabohu. Kamarátkin syn je krásny mladý muž, stretnúť ho na ulici, otočím sa. Osemnásť? Devätnásť? Koľko môže mať... Rátam. No, najmenej dvadsať jeden, asi viac. Fakt si ho pamätám ako malého chlapca.
Čas letí. „Takýchto maličkých" si pamätám stále viac. Budem sa snažiť im to nehovoriť, sľubujem si po niekoľký raz. Hoci teraz ma zahaltoval nejaký reflex v poslednej chvíli. Super. Podarilo sa mi mladíka neuviesť do rozpakov. A elegantne som taktiež - sebe aj jemu - nepripomenula svoj vlastný vek :)
