Keď som vyrástla, páčila sa mi odpoveď jednej z priateliek: „Musí ma baviť." To som ja síce nestavala na prvé miesto, ale rozhodne to nikdy neprekážalo.
Spoznala som kadejakých chlapcov a chlapov, niektorým privolila pre vzhľad (na chvíľu prečo nie) a iným pre charakter (na dlhšie sú len pekné ramená predsa trochu málo).
Prišiel čas, keď farba očí a množstvo vlasového porastu pre niektoré dievčence v mojom okolí ustúpila iným entitám - najviac zo všetkého ich zaujímala výška konta dotyčného. Smola. Mamka nás vychovala k samostatnosti, takže slušný zárobok proťajška síce nikdy nebol na škodu, ale rozhodne tiež nie nevyhnutnosť. Akosi to mám nastavené tak, že je dobré sa vedieť o seba postarať.
No a časom, keď sa ma niekto opýtal - „tak aký by mal byť tvoj vysnený muž" - odpoveď bola jednoduchá: „Nech je ku mne dobrý." Jasné, že by mal mať niečo v hlave, aj záľuby kadejaké, a keď aj trochu vyzerá je to skvelé. Ale tých bohatých, výrečných, reprezentatívnych - a odporných, tupých a zlých súčasne je okolo toľko, že „byť dobrý" úplne stačilo.
Ale aj tu sa časy menia. Trochu. Dnes sú dni, keď mi stačí len, aby keď prídem v noci domov z práce, bol pokoj. Pokoj s načúvaním, keď ho potrebujem. Ticho, keď po ňom túžim. Relatívny poriadok a hlavne - porozumenie.
Známi mali kedysi na vstupných zárubniach do bytu dvojice štyroch nálepiek. Každý mal svoju na - „som smutný a chcem sa rozprávať", „mám zlú náladu a potrebujem byť sám", „je mi pekne a chcem sa rozprávať", „daj mi desať minút a budem ok". Ten, kto prišiel domov prvý, dal na viditeľné miesto nálepku, ktorá hovorila o ňom. A ten druhý k nej neskôr pridal svoju. Tak našli systém, ako sa zbytočne nehnevať len preto, že každý je možno inak naladený a nevedia to odhadnúť. A fungovalo im to.
Je skvelé, keď nálepky netreba - keď ten druhý vie. Takže aký je ten vysnený muž teraz? „Taký, ktorý vie."
