Ďalšia lampa. Sploštené telá, ale sú dlhšie a dlhšie, už zbojníkov neudržím: „Mami! A teraz ti stojím na brušku! A na hlave!" „Au, au, au!", uhýbam ich topánkam. „Aj tebe stojím na hlave!", kričí Matúš na sestru a začínajú okolo seba obiehať a poskakovať, ako keby tie dupoty boli skutočné. Spomalíme, skrátime krok, a vzápätí bleskovo vyštartujeme, aby mal ďalší dlhý tieň a rýchle nohy skokanov kratšiu šancu na útok. „Au, au! Nestihol!"
Milujem objavovanie detského sveta. Som vďačná, keď ma chrústi nechajú doňho vstupovať a necítim sa ako hosť. Toto je to pravé SPOLU. Toto je náš čas, vtedy je všetko naozaj. Mizne hranica medzi autoritou a parťákom, vyhrávame a prehrávame rovnako. Uvedomujem si, že to tak nie je navždy. A tak sa teším. Viem, že roly rodičov a detí sa vždy potom zas vrátia. Keď prídeme domov a ja zavelím čistiť si zuby, bez slova pôjdu. Ja s nimi. Ale možno ... aj tam bude pasta letiaci objekt a pár kvapiek vody skončí „náhodou" na tričku toho druhého. Je super byť s malými občas šibnutá.
