Prichádza zvláštna dvojica. Dve panie v rokoch, jedna v tigrovanom tope, druhá v čiernej teplákovej súprave. Obchádzajú pulty s jedlom, tigrovaná blondína si berie tanier. Naložia si, čo sa vmestí, príbory majú dva. Jedia kúsok odo mňa. O chvíľu sa pri ich stole pristaví krehká čašníčka v čiernom. Nepočujem, čo im hovorí, iba odpoveď: „Šak to len ona je. Ja som iba koštovala. Tu máš za ňu peniaze. To je v poriadku, to nerieš", spontánne čašníčke tyká pani v teplákoch. Tanier je prázdny. „Ešte dajaký šalát", berie ho do rúk a nakladá si ďalšiu porciu. Nie šalátu, kompletného jedla. S chuťou sa doňho pustí. Drobná čašníčka stojí opodiaľ. Keď dámy dojedia, príde tanier odpratať.
Úprimne priznávam, nerozoznám Kórejca od Vietnamca či Thajčana. Neviem, odkiaľ sú tie drobné čašníčky. Zdajú sa mi veľmi podobné ako ostatné mladé Aziatky, ktoré som stretla. Ale teraz si veľmi želám, aby sme sa rovnakí, ba ani len podobní, nezdali my im...
