Želám si s rodičmi odchádzajúcimi s deťmi po bedmintone šťastné a veselé, ale zbadám prichádzať zbojníka a úsmev mi stvrdne. Hlava medzi plecami, keď ju dvihne zalesknú sa mu líca a červené oči. Čo sa, och, stalo? „Matúško?“ Skloním sa, aby som počula cez vianočné melódie. Rozumiem každé druhé slovo. Chytili sa pri hre, pohádali sa, ostriekali vodou z fľaše a možno aj trochu pobili. Bol sám proti dvom. Je mu ľúto, že to neustál a musel odísť a vyplakať sa. Chvalabohu, obaja už sú preč. Pozriem na trénera – mrzí ho to, ale celé to nevidel, bol zakúriť a chlapci to využili.
„Miláčik. Už je to preč. Prezuj sa, obleč, pôjdeme domov a porozprávame sa.“ Chytí ma za ruku. Sadneme si do auta, ale ešte neštartujem. Pýtam sa, rozpráva. Všetko ešte raz. A pýta si radu. V hlave mám zmätok, možno rovnaký ako chrúst. Toto vám nikto nepovie. Viem poradiť, ak sa deťom deje niečo, čo poznám. Ale čo s týmto? Že sa nič nedeje? Ale deje sa! Že to bude v poriadku? Samé od seba určite nie. A že sa zas chalanmi skamaráti? Ale o to on teraz asi nestojí... Neviem, čo hovoria múdre knihy. Ani ako to prežívajú chlapci, dievčatá sa vadia a riešia spory celkom inak. Pritúlim si ho a poradím, čo viem. Keď prídeme domov, preberie to ešte s tatom. Nezávisle na sebe sme sa zhodli. Matúš je už pokojný – a ja verím, že už zajtra bude zas dobre.
Učím sa ovládať svoj hnev a únavu. Učím sa trpezlivosti, tolerancii, nechávať im priestor. Učím sa s deťmi hovoriť rovnakou rečou a učím sa, aj na chybách, viesť ich, aby boli slušní ľudia. Neviem, či sa mi niekedy podarí naučiť sa, že ich nemôžem stále chrániť. Sú hádky a bitky, ktoré musia zvládnuť sami. Nimi sa naučia oni. Pred rokmi som si myslela, že najťažšie je niekoľko nocí nespať a nemôcť sa v súkromí ani osprchovať. Dnes viem, že ťažšie sú celkom iné situácie. A najviac nás ich asi ešte len čaká...
