Chvíľu sme sa nevideli, zájdime na jedno - dohodli sme sa s priateľmi pred pár dňami. Začali s novinkami. „Mám robotu," zahlásila Majka. Našla si prácu pre neziskovku. „Aj ja! Nastúpil som do DSSky pre mentálne postihnutých dospelých," dal k dobru Rasťo. „Teším sa s vami," pridala sa Lenka - vychovávateľka v škole pre deti s poruchami správania. Každý robí iné, ale ich zamestnania majú veľa spoločného. Nadšene sa rozhovorili. Sypali príbehy, smiali sa. Počúvala som ich, rada, že všetci robia to, čo ich baví. Majka je dievča pre všetko - stará sa o čo treba - kanceláriu, nákupy aj sklad. Lenka to má zaujímavé. Problémoví prváci jej nadávajú tak, že ani dlaždič by sa nemusel hanbiť. Už počula aj ako veľmi ju nenávidia a že je hnusná, keď nič nemôžu. Ale je to skúsenosť, vraví. A sú dni, keď sú malí milí a presiakne ich detskosť, prídu sa pritúliť, ponúknu keks. Rasťo sa donedávna neživil, robil dobrovoľníka. Je veľký chlap. Dosť sa mu to zíde. Jeho nová práca je všetko okolo „klientov" - dospelých, ktorí žijú vo vlastnom svete. Od terapie, cez prebaľovanie, umývanie, kŕmenie, až po občasné prenášanie.
A koľko že vám platia, opýtala som sa po chvíli. Ostalo ticho. A potom to vyklopili. Všetci traja sú na tom podobne - okolo tristopäťdesiat v čistom. Za prácu na plný úväzok, nie ľahkú. Vysokoškolsky vzdelaní ľudia. V Bratislave. Majú niečo pod tridsať. Radi by poriadne bývali, možno sa aj poženili, mali deti. Ale rozmýšľať o tom tak skoro asi nebudú.
Objednala som im ďalšie. A po ceste na záchod pri bare zaplatila. Nejako som si nevedela predstaviť, že by som to nechala zatiahnuť ich.
