Môj syn je statik - hovorí o svojom priateľka a veľmi to vystihuje aj môjho. Hoci sú moji zbojníci dvojčatá, v prístupe k športu nemôžu byť rozdielnejší. Malá sa pohybuje zásadne behom. Preskočí každú mláku, zavesí sa na všetky preliezky v dosahu a vylezie na každý múrik, praker aj plot berie ako osobné výzvy. Lyžuje, korčuľuje, bicykluje, jazdí na koni, basketbaluje, pláva. Malý... najradšej sedí s knižkou alebo stavia z postavičiek a kociek strategické bojové formácie. A pohyb - občas - keď inak nedáme, ale iba ak už fakt naliehame.
Pri karate sme tentoraz nemuseli - náš syn na začiatku nasledoval kamarátov. Keď sa rozhodli skúsiť to oni, nie je horší. Prvý tréning bol zaujímavý. Druhý hravý. Pri treťom prišla výzva - a ani neviem ako sa dostávame k prvým previerkam toho, čo sa naučili. „Ič ni sa či go ro...", ráta doma každú chvíľu. Tréning vždy začínajú úklonom a stíšením. Potom behajú, skáču, cvičia a zas behajú, upokojujú sa a tréner celý čas cvičí s nimi, rozpráva im o rituáloch, vysvetľuje. Hodina a pol zbehne veľmi rýchlo. Šesťroční spolu s dospelákmi. Tí malí sú malí. A rozbláznení. Štuchajú sa, predbiehajú, padajú. Sem tam aj nie vlastnou zásluhou. Vtedy občas priletí jemný pohlavok a ruka ukazujúca na okraj telocvične. „Dvadsať", povie tichým hlasom tréner. A deti vedia. Kačáky, ľahsedy, kliky. Trest je trest. Prijímajú ho bez slova.
V škole sú samé učiteľky. Mužov, pri ktorých môžu deti poznávať silu ich autority a jasný vecný prístup je mimo rodiny ako šafranu. Som vďačná chlapíkovi s tmavohnedým pásom. Ak o mesiac náš statik bude chcieť uspieť, bude to vďaka - a kvôli nemu. Je výnimočný, príjemný, šikovný, s deťmi to vie a robí, čo ho baví. Ale deti získava aj inak. Je skrátka Chlap. A pre tých malých rozdivených chlapcov aj Hrdina.
