Pod Novým mostom na skromne osvetlenej lúčke ostrím na šermiarov. Asi z nejakej skupiny, trénujú obrovskými mečmi historický súboj. Most sa pod kolesami áut čudne otriasa. Míňam plagáty pozývajúce na Vegánske hody - ako tam asi hodujú?
Zídem z mosta do ulíc a zrazu som vo svete plnom ľudí. Páriky aj, osamelí ľudia, tí majú skoro všetci zvesené hlavy. Až na pani, čo sa motá v podchode pri Prezidentskom paláci. V ruke drží niečo ako rám z obrazu. Chodí sem a tam. Kričí, nerozumiem čo. Keď okolo nej prejdem, ovalí ma alkoholový dych a sladkastý zápach. Môže mať asi päťdesiat. Ak by bola čistá, menej hlučná a triezva, vyzerala by ako učiteľka. Prísny účes a stiahnuté pery. Ten prázdny rám podchvíľou núka ľuďom nablízku. Potom si ho navlieka na ruku až po rameno a na krk. Skoro spadne, ale udrží rovnováhu. Podoprie roh, oddýchne si a znovu začína mašírovať po chodníku všetkými smermi. Nevyzerá na bezdomovkyňu. Možno len nevie trafiť. Pripomína mi pani, ktorej sme pred pár rokmi chceli s mamkou pomôcť a odviezť ju domov. Naložili sme ju oškretú na okraji cesty, báli sme sa, že spadne. Po polhodine jazdenia kade tade po sídlisku vyjachtala, že aj vie, kde býva, ale keďže je taká opitá, bojí sa prísť do bytu k manželovi, lebo jej strašne vynadá.
Pani ostáva za mnou, na stanicu už je len kúsok. „Ty si začal byť negatívny! Ty si s tým začal! Nebuď negatívny!" Kričí dievčina na niekoho do telefónu pri najbližšom priechode. Nebuď negatívny... Nočná Bratislava. Absurdné stretnutia, figúrky, chlad a tma. A vraj štvrté najnudnejšie mesto v Európe.
