Pred rokmi rokúcimi sa odohral iný príbeh. Tiež o tučnom dievčatku. Kilá navyše ju mrzeli, ale asi nie dosť. V čase, keď chlapci naháňali jej spolužiačky, s ňou hovorili o knihách a o škole. A tak si občas vzdychla, občas pre seba posmútila - aký je ten svet nespravodlivý, že ona je taká škaredá a tlstá. Až si tak raz nahlas posťažovala babičke. Ktorá mala tiež väčšie bruško, ale celý život športovala, dokonca vrcholovo. A čakala, že babička ju poľutuje a pritaká, akí sú tí chalani hrozní a vôbec. No na jej prekvapenie babička nepritakala: „Čo sa sťažuješ? Tak niečo rob! Sadni na bicykel, tam ho máš v pivnici, a choď športovať. Nariekanie je nanič." Toto nečakala. Straaaašne sa urazila. Čo si tá babička myslí? Že to ide len tak? Že sa to dá?
Ale po ten bicykel išla. Po prvom dni ju bolel zadok, po druhom všetky svaly. No po týždni už presne vedela, ako rýchlo sa dá prejsť ktorá zákruta v okolí a po mesiaci to, že 30 kilometrov nie je žiadna miera. To bolo na jar. A po lete mala o dobrých desať kíl menej. Stále nebola žiadna Twigi. Ale tou byť ani nechcela. Mala šestnásť a - konečne sa zbavila odporného brucha a roztraseného zadku. A hlavne zistila, že to nie je žiadna veda. A že to, aká je, bude a ako sa bude mať, je v jej rukách. A to jej vydržalo ďalších veľa rokov. Skrátka - klasický až trápne klišéovitý americký happy end. Teda, zatiaľ... :)
Ako sa skončí príbeh tučného dievčatka z minulého týždňa? Neviem. Ale veľmi, veľmi jej želám jedno: aby mala dobrú babičku. Babičku, ktorá ju bude tak veľmi ľúbiť, že jej povie pravdu - aj keď škaredú, krutú a možno na chvíľu zraňujúcu.
