Večer po návrate z práce stískam malých, ledva som stihla zatvoriť vonkajšie dvere. Túlia sa ku mne, objímajú a ocmukávajú ma. Nevieme sa vytešiť, že sme spolu. Čupím a ledva držím balans, ako sa ku mne tisnú obaja naraz.
Mám rada tie tiché v objatí povedané vety - pred tým, než sa rozmotáme a oni spustia jeden cez druhého krikom: A maminka, vieš, čo sme robili v škôlke? A niečo som ti nakreslila! A Matúško ma drgol! A Julinka nechcela papať chlebík! A tatinko sa hneval! A poď, niečo ti ukážem...!
Počúvam tie pekné slová z detských pusiniek a vždy mám taký zvláštne hrejivý pocit. Nepýtam si ich. Hovoria ich samé.
Je to iné, než počuť to od dospelého. Také - naozajstné. Úprimné. A nie každodenné.
Stískam krpatých, utopená v radosti a napadne mi - koľko maminiek počúva také vety len od svojich detí. Ak vôbec. Mnohé to možno nemajú kde odpočuť.
Muži niekedy rýchlo dospejú. A k ich dospelosti patrí aj presvedčenie, že podobné veci už hovoriť netreba. Nuž, áno, netreba. Ja na ne, ako mnoho iných mám, rozhodne nečakám. Som emancipovaná, samostatná, zodpovedná, sebestačná, už veľká, väčšinou sebavedomá, pevnými nohami na zemi...
Ale priznávam, sú dni, keď si uťahaná z práce po lichotivom privítaní detí poviem - och, maličkí moji, ako dobre, že vás mám.
