Roky som tým podchodom nechodila, až posledné mesiace. Podchod sa zmenil. Je veľmi príjemne pomaľovaný grafitmi s bratislavskými pozoruhodnosťami. A v jednom rohu celkom vzadu pri schodoch - ja na stene vyobrazený aj ujo otočený od svojho medu. Tmavá silueta v klobúku, akoby mimochodom stojaca pri stolčeku s fľašami. Cena na nich je ešte v korunách. Jéj, spomienka na mladosť, pomyslela som si, keď som ho tam našla.
A pred pár dňami som v tom podchode pána s medom stretla. Oblečený v nápadnej krikľavej veste a čapici ponúka med za eurá, ale nič iné sa nezmenilo. Aj stolík je podľa mňa stále ten istý, aj pánov zhrbený odvrátený postoj. Ak to nie je rovnaký muž, má toho pôvodného dokonale odkukaného. Prešla som okolo neho a aj by som sa naňho usmiala, keby sa - tak ako vždy predtým - nesnažil vyhýbať kontaktu s okoloidúcimi. Idúc okolo neho, spomenula som si na nízkeho chlapíka, čo pred rokmi rokúcimi pod oknami Univerzitky trieskal hrebeňom do troch gitarových strún. Na tichú starú pani uvádzačku v kine na Hviezdoslavku. Na pani v bufete STU, ktorá každému nakladala dvojnásobné porcie. Na svojrázne tety na študijnom, čo vedeli vždy poradiť a často ako mamy robili protiváhu prísnym profesorom. Pri ujovi s medom zastal čas. Pekne a nostalgicky. Ďakujem mu za to. Bodaj by sa jeho včelám darilo ešte veľa rokov.
