Vyprať čisto bielu várku nebol v mojej americkej rodine problém. Dve školopovinné deti každé ráno vychádzali z domu v predpisovej uniforme - vrchná časť bola biela košeľa a biela mikina. Za týždeň ich spoľahlivo zašpinili za plný bubon. Dole nosila Manjit tmavomodrú skladanú sukňu a jej brat tmavé nohavice. Vtedy, počas pár mesiacov strávených pri Washingtone, som sa po prvý raz stretla so školskými uniformami. „Asi to dosť šetrí peniaze, nie?", pýtala som sa mamy Pam. „Ale čoby. Ten biely vrch môžeš kúpiť za babku, ale aj v značkovom obchode a sukňa tiež môže stáť desať aj stodesať dolárov. Skús hádať, akú chce slečna nosiť." A tak som pochopila, že aj keď uniformy na pohľad stierajú rozdiely v obliekaní detí, je to trochu inak.
Hoci bielo-modrá rovnošata Manjit bola podľa mňa pekná, ona ju neznášala. Keď sa ráno obliekala do školy, ako všetky jedenásťročné dievčatá chcela byť iná. Našla si preto vlastnú cestu. Uniforma, ale - vždy dokonale upravené nechty, pekné náušnice, pestré náramky. Blúzky si sama žehlila. Jej topánky boli vždy perfektne čisté. Musela vyzerať tip top. Aspoň tak sa mohla odlíšiť od spolužiačok.
Dobre sa pamätám na uniformy svojho detstva. Svetlomodré košele, ktoré vôbec nesali pot a nehriali. Navliekali sme si pod ne hrubé tričká, keď sme museli počas osláv Karpatsko - duklianskej operácie na konci októbra mávať pri ceste na papalášov. Čudné plastikové šatky a neskôr prísne kravaty a odznaky. Nemusela som ich ako Manjit nosiť každý deň a aj tak som prskala, keď nám ich nakázali.
V škole mojich detí uniformy určite nikdy nebudú. Dnes ešte malí nechávajú výber oblečenia na nás. Ale myslím si, že sa to skoro skončí. A potom si možno zbojník zaobstará nohavice s pudlom medzi kolenami alebo totálne obtiahnuté. Možno sojka nahodí všetko čierne najčernejšie, topánky na hrubočiznej podrážke či roztrhané džínsy. Aj to vnímam skoro ako uniformu a ani trochu sa mi to nepáči. Snáď si vtedy spomeniem na pionierske šatky a zväzácke košele. A poviem si - stále lepšie. Tak, aspoň, že je to čisté...
