Je skvelé mať deti s fantáziou. Ale keď ju prejavujú vždy a všade... Julinka berie bábiku, no namiesto ukladania ju začína obliekať a kŕmiť. Matúš našiel dva meče a trénuje s posteľou boj zblízka. „Upratovať som povedala. Julinka, pozbieraj všetky riady, čo ste s nimi varili. Matúško, podaj mi všetky vankúše a deky. Poďme." Pracovný zápal vydrží dve minúty a už sa zasa hráme. Dávam pokyny veľmi jednoznačné a konkrétne, tak ma život naučil. Keď poviem - upracte detskú - nestane sa nič. Deti nevedia. Preto zadávam presne - toto, toto, sem a tam. Už to skoro máme...
Stojím pri stole, pozorujem Matúška ako ukladá posledné autíčka. A hundre si popod nos. „Matúško, čo to hovoríš?" „No, nič. Len, že keby ste nás nemali..." „Čo, keby sme vás nemali?", spozorniem ostražitá. A dieťa ma položí, logikou, ktorej je schopné len štvorročné stvorenie: „No, keby ste nás nemali... Tak by ste si tie hračky museli upratovať sami!"
